A theme of the age, at least in the developed world, is that people crave silence and can find none. The roar of traffic, the ceaseless beep of phones, digital announcements in buses and trains, TV sets blaring even in empty offices, are an endless battery and distraction. The human race is exhausting itself with noise and longs for its opposite—whether in the wilds, on the wide ocean or in some retreat dedicated to stillness and concentration. Alain Corbin, a history professor, writes from his refuge in the Sorbonne, and Erling Kagge, a Norwegian explorer, from his memories of the wastes of Antarctica, where both have tried to escape.
And yet, as Mr Corbin points out in "A History of Silence", there is probably no more noise than there used to be. Before pneumatic tyres, city streets were full of the deafening clang of metal-rimmed wheels and horseshoes on stone. Before voluntary isolation on mobile phones, buses and trains rang with conversation. Newspaper-sellers did not leave their wares in a mute pile, but advertised them at top volume, as did vendors of cherries, violets and fresh mackerel. The theatre and the opera were a chaos of huzzahs and barracking. Even in the countryside, peasants sang as they drudged. They don’t sing now.
What has changed is not so much the level of noise, which previous centuries also complained about, but the level of distraction, which occupies the space that silence might invade. There looms another paradox, because when it does invade—in the depths of a pine forest, in the naked desert, in a suddenly vacated room—it often proves unnerving rather than welcome. Dread creeps in; the ear instinctively fastens on anything, whether fire-hiss or bird call or susurrus of leaves, that will save it from this unknown emptiness. People want silence, but not that much. | Témou tejto doby, prinajmenšom vo vyspelom svete, je túžba ľudí po tichu, ktoré však nevedia nájsť. Hluk v uliciach, neutíchajúce vyzváňanie telefónov, digitálne oznamy v autobusoch a vlakoch či televízory vyhrávajúce už aj v prázdnych kanceláriách sú nekonečným zdrojom škodlivých útokov na našu psychiku. Ľudstvo sa samé vyčerpáva hlukom, pritom však túžobne hľadá opak – či už v divočine, na šírom oceáne, alebo niekde v ústraní, kde sa dá v pokoji stíšiť a skoncentrovať. Alain Corbin, profesor histórie, píše zo svojho útočiska na Sorbone a Erling Kagge, nórsky bádateľ, zo svojich spomienok na antarktické pustatiny. Každý z nich mal miesto, kam sa snažil uniknúť. A predsa, ako Alain Corbin zdôrazňuje vo svojej knihe „Dejiny ticha“, dnes zrejme nie je o nič viac hluku, než bývalo kedysi. Pred príchodom pneumatík sa všade v uliciach miest ozývalo ohlušujúce rinčanie okovaných kolies a konských podkov dopadajúcich na kamennú dlažbu. Pred tým, ako sme sa utiahli do dobrovoľnej samoty s mobilnými telefónmi, v autobusoch a vlakoch sa rozliehala živá vrava. Predajcovia novín nenechávali svoj tovar len tak mĺkvo stáť v stôsoch, ale z plného hrdla sa snažili prilákať kupujúcich. Práve tak, ako to robili pouliční predavači čerešní, fialiek a čerstvých makrel. Na divadelných a operných predstaveniach sa chaoticky striedali búrlivé prejavy nadšenia s nesúhlasným pokrikovaním. Dokonca i roľníci na vidieku si popri všetkej tej lopote ešte aj spievali. Dnes si už nespievajú. To, čo sa zmenilo, nie je ani tak úroveň hluku, na ktorý sa sťažovali aj v minulých storočiach. Ide skôr o úroveň všadeprítomných rozptyľujúcich podnetov, ktoré by ticho mohlo umlčať. A tu sa vynára ďalší paradox. Keď už to ticho nastane, napríklad v hlbinách borovicového lesa, na prázdnej púšti či v náhle vyprázdnenej miestnosti, často pôsobí skôr skľučujúco než príjemne. Pomaly sa nás začne zmocňovať strach, ucho inštinktívne hľadá čokoľvek, či je to praskanie ohňa, vtáčí spev alebo šelest lístia, čo nás zachráni pred touto nepoznanou prázdnotou. Ľudia ticho chcú, ale nie zas tak veľmi. |